Efez. Mesto, kde sa písali dejiny kresťanstva.

Približne 20 kilometrov od obľúbeného dovolenkového rezortu Kuşadası sa nachádza jedno z najnavštevovanejších antických miest v Turecku. Z rodiska Herakleita, ktorý sa do dejín filozofie zapísal svojim výrokom „dvakrát do tej istej rieky nevstúpiš“, dnes zostali len ruiny. Nie však hocijaké. Pamiatky ako Celsova knižnica, divadlo s kapacitou až 25 000 divákov a Herkulova brána zabezpečili, že v roku 2015 bolo na zozname svetového dedičstva UNESCO dopísané nové miesto. Antické mesto Efez, grékmi nazývané Efesos. Štvrtý div sveta Grécka mytológia fascinuje smrteľníkov už tri tisícročia. Vďaka nej sa dozvedáme, ako si Gréci predstavovali svojich bohov, vznik miest a dokonca aj to, prečo sa Egejské more volá Egejské. Podľa legendy sa hrdina Tézeus vybral na Krétu z Atén, aby tam v labyrinte zabil Minotaura, ktorému museli Aténčania posielať každých deväť rokov sedem chlapcov a sedem dievčat. Na znak víťazstva mal Tézeus pri spiatočnej ceste vymeniť smútočné čierne plachty za biele, aby tak kráľ Aigeus už z diaľky vedel, či jeho syn prežil. Tézeus však zabudol plachty vymeniť a keď Aigeus zbadal, že sú čierne, od žiaľu sa hodil do mora, ktoré odvtedy nesie jeho meno Egejské. Egejské more slúžilo mestám na jeho pobreží ako zdroj potravy a bohatstva. Výnimkou nebol ani Efez, ktorý vďaka obchodu značne bohatol. Okrem obchodníkov prúdili do mesta aj davy pútnikov, ktorí si chceli uctiť panenskú bohyňu Artemis. Efezania totiž verili, že bohyňa lovu, zvery, prírody, plodnosti, pôrodu a mesiaca sa narodila neďaleko Efezu, v háji Ortygii, kde jej postavili chrám. Keď neskôr Efez ovládol lýdsky kráľ Kroisos, prikázal chrám prestavať. Jeho finálna podoba musela byť úchvatná. Bol 120 metrov dlhý, 55 metrov široký a určite patril medzi najkrajšie stavby antického sveta.  A práve kvôli jeho veľkoleposti ho „otec dejepisu“ Herodotos spomína ako jeden zo siedmich divov sveta. Zápis do dejín Zo štvrtého divu sveta dnes zostalo len zopár stĺpov, ktoré sa povaľujú na močaristej pôde neďaleko Efezu. V roku 356 p.n.l chrám podpálil Herostrates, ktorý chcel, aby sa jeho meno takýmto spôsobom zapísalo do histórie. Artemis neochránila svoj najkrajší chrám údajne preto, lebo v ten deň ako bohyňa pôrodu práve asistovala pri narodení Alexandra Veľkého. Efezania vinníka potrestali a chrám nanovo postavili. Svoju novú podobu si udržal až do 3. storočia, kedy bol poškodený pri nájazde Gótov. Jeho finálny úpadok však spôsobilo rozšírenie nového náboženstva, ktoré získavalo v Rímskej ríše stále viac a viac priaznivcov. Vieru v panenskú bohyňu Artemis začala nahrádzať viera v Ježiša Krista, syna panny Márie. Kresťania v Efeze Byť kresťanom v Rímskej ríši nebolo ľahké a hlavne bezpečné. Za vlády cisára Decia sa sedem mladých kresťanov ukrylo pred prenasledovaním v jaskyni neďaleko Efezu a všetci zaspali . Cisár nechal jaskyňu zavrieť, dúfajúc, že v nej chlapci zomrú. Keď bol vchod do jaskyne neskôr otvorený, zobudili sa a vyhladnutí poslali jedného svojho kamaráta do Efezu, aby im kúpil nejaké jedlo. Na jeho obrovské prekvapenie zistil, že na strechách domov sa nachádzajú kríže. Obyvatelia mesta boli zase prekvapení, že sa niekto snaží platiť peniazmi s podobizňou cisára Decia. Chlapci totiž spali v jaskyni 187 rokov a zobudili sa v čase, keď už bolo kresťanstvo oficiálne náboženstvo Rímskej ríše. Aspoň takto príbeh o jaskyni sedmospáčov opisujú kresťanské zdroje a dokonca aj súra v Koráne, Al-Kahf. Sedmospáči však ani zďaleka neboli najznámejší kresťania v Efeze.  Bol to údajne Efez, kde apoštol Pavol napísal svoj Prvý list Korinťanom. V ňom apoštol Ján na kopci, kde sa teraz nachádzajú ruiny baziliky sv. Jána, napísal svoje evanjelium. Na svojej ceste do Efezu nebol sám. Hovorí sa, že so sebou zobral Pannu Máriu, ktorá v pokoji dožila niekoľko kilometrov od Efezu na hore Koressos. Dnes sa na mieste jej domu nachádza kaplnka, ktorú pútnici navštevujú s rovnakou zbožnosťou, s akou ich predkovia pred 2300 rokmi navštevovali chrám panenskej bohyne Artemis. Efez je mesto, ktoré treba vidieť aspoň raz za život. Pri prehliadke mesta neuvidíte len polozrekonštruované budovy, ale dozviete sa aj, ako jeho obyvatelia žili, v čo verili, kde sa stretávali a aké problémy museli mestskí úradníci pravidelne riešiť. Pri pohľade na Arkádiovú ulicu nebude vôbec ťažké si predstaviť, ako muselo mesto zapôsobiť na indických námorníkov, ktorí po vystúpení z prístavu kráčali po osvetlenej ulici smerom k divadlu. A rovnako veľkolepo ako v minulosti pôsobí aj teraz. Delegát Jaro z Izmiru 🙂